Vcera vecer som bola nutena sadnut za volant po 7 mesiacoch nesoferovania. Citila som, ze to zvladnem. Ale som necakala, ze to zvladnem az tak dobre. Bola som z toho velmi milo prekvapena. Za volant som sadla o 21.00. Vo vecernych hodinach som okrem mesta, kde boli osvetlene ulice, dlhe roky nesoferovala, lebo som nevidela dobre - obrysy veci, cesta...to mi vsetko akosi splyvalo. Vcera som soferovala na cestach tretej triedy a polnych - nerovnosti, necakany pokles cesty, jamy - ja som nemala problem vidiet na cestu a orientovat sa. Dalsie prekvapenie - prava noha, ktora bola roky merava, a poslednu dobu som bola rada, ked som dosla autom 5 km a vystupila som. Dlhsie trasy som zase nesoferovala, lebo som dostavala donohy krc, noha meravela. Vcera vecer som prisla domov o 22.00-cize presna hodina za volantom - celu dobu som nemala problem - presun nohy z plynu na brzdu - bola som v soku, ako rychlo mi to islo, ziadne meravenie nohy, krc do priehlavku, nic. Akurat, ked som bola asi 1km pred domom som zacala citit unavu, v noci som zle spala a dnes som bola unavena. Bola som nakoniec rada, ze som musela soferovat, lebo inac by som nemala sancu zistit toto zlepsenie - napravaju sa niekolkorocne problemy. Povedala som si, ze pri liecbe je dolezite sa na liecbu pozerat cez zlepsenia, a nie na problemy, ktore pretrvavaju, a niektore sa dokonca horsia - co je reakcia na liecbu,  o ktorej vsetci vieme, ale nechceme to akceptovat.